12.8.2013
13.8.2013
15.8.2013
Nízkoprah nie je o tom, aby sme určovali, čo budú robiť. Deti svojvoľne prídu, odídu, kedy chcú. Hrajú sa pexeso, zoberú si nejaké knižky alebo si vyhľadávajú niečo na internete. Ale nie je to len o tom, aby prišli, odsedeli si, ale sledujeme aj výsledky v školách. Chodia tu deti zo spádových obcí, keď čakajú po škole na autobus, tak za ten čas my môžeme s nimi pracovať. Chodia sem aj deti pešo, čo bývajú odtiaľto dva kilometre. Ale radi sem prídu, lebo tam nenájdu nič, len lesy dookola. To je dobré pre ich zdravie, ale nič ich tam nemotivuje. Ani v rodine nenájdu motiváciu, mama ich ošatí, dá sa najesť, ale nič viac.
Z Podhradia veľa Rómov odišlo do Anglicka. My Rómovia sa všade cítime doma, nemáme problém sa prispôsobovať. Tu nie je práca, nie je sa kde uchytiť, a tam deti chodia do školy, na angličtinu, otcovia chodia na nočné. Aj môj brat tam je, vždy hovorí, vieš ako robia, ako večer chodia do roboty, matky ráno chodia do školy. Ale tam majú motivačné štipendiá. Oni si ľahko zrátajú, čo sa im oplatí, tu sa im to neoplatí. Za peniaze, čo zarobia v Anglicku, si tu postavia nové domy. Chatrče zvalia a naozaj krásne domy si stavajú. Vidno, že chcú lepšie žiť.
Rómovia by sa mali integrovať, nie vysťahovávať. Lenže obce vytvárajú osady. V Podhradí bývali Rómovia v centre mesta, v historických nájomných domoch. V rámci jedného projektu sme ich zrekonštruovali, lebo tam nemali ani sociálne zariadenia. Oni museli prispieť ich vlastnou prácou. Ale mesto im postavilo byty mimo centra, museli sa vysťahovať. Vraj to patrí stále k mestu, ale je to taká lokalita v lese. Na stenách je pleseň, deti sú chorľavé. Chodia do mesta pešo po diaľnici, lebo ani chodník tam nie je. Keby aspoň reflecné vestičky pre deti zabezpečili.
Mesto organizovalo konkurz pre rómskych asistentov, tak som to skúsila. Hľadali komunikatívneho človeka, neviem, kde sa to vo mne nabralo, ja som bola vždy skôr samotárka. Prešla som, aj keď som nemala školu a začala som robiť komunitnú prácu. Dostala som sa zo stereotypu rómskej komunity, ostatné ženy mi závideli. Videla som, že mi Nerómovia veľa dávajú, tak som robila všetko preto aj ja. Som iba nezobrala, keď mi dávali, ale som preto niečo aj spravila. Nedávno som zmaturovala, bola som už v deviatom mesiaci. Keď vidili Rómky, že ja chodím do školy aj s bruchom, tak som motivovala ďalšie štyri rómske ženy, ktoré už majú rodiny, aby si spravili maturitu.
Teraz pracujem tu na nízkoprahu s deťmi. My žiadne rozdiely nerobíme,nemáme napísané, že je to len pre rómske deti. Akékoľvek dieťa príde, je vítané. Zúčastní sa na aktivitách. Ale väčšinou Nerómovia nechcú púšťať deti medzi Rómov. Povedia, že už je dosť, že ich deti s nimi chodia do školy. Je dobré, že centrum je v strede mesta. Zvedavosť tu priláka aj Nerómov. Vidia, že deti nerobia iba zlo, ale že kreslia, doučujú sa. Lebo doma nemajú také súkromie, ako majú tu. Tu treba motiváciu u rómskych detí, aby ich rodičia viedli tak, ako aj v nerómskych rodinách. Ako ich môže rodič viesť, keď sám nemá vzdelanie, čo ani čítať nevie.
Mala som predým inú predstavu, čo je to komunitná práca. Myslela som si, že to bude iba na papieri, nebude sa robiť nič viac. Ale mala som šéfku, ktorá ma veľa naučila. Musela som na sebe pracovať, ako mám potláčať v sebe takú tú výbušnosť.Ja pochádzam z rómskeho prostredia, pre nás je výbušnosť typická. Absolvovala som vzdelávacie tréningy, posunulo ma to ďalej. Vedela som, že budem motiváciou pre ostatné rómske ženy, ktoré žijú každodenným stereotypom. Lebo na nich stojí chod celej domácnosti, ony nemajú problém ísť do lesa na drevo, rúbať drevo a ešte popri tom mať 9 detí okolo seba.