17.8.2013
19.8.2013
Ja som z Vranova. Kvôli práci som tu, keby sa zrušilo komunitné centrum, tak by som sa presťahovala. Rada pracujem s deťmi, deti majú radosť zo mňa, že ich učim. Žijem tu s nimi, všetkých poznám, aj tých novorodencov poznám. Keby som dala výpoveď, tak deti by prestali chodiť, oni sú zvyknuté len na mňa. Sú tu zamestnaní terénni sociálni pracovníci, oni by mali pomáhať ľuďom. Ale oni keď niečo potrebujú, prídu vždy za mnou, že Iveta prečítaj mi. Ja im prečítam, poviem, čo majú robiť. vypíšem im žiadosti. Niektoré ženy nevedia ani svoje meno napísať, ja som im napísala písmenká, držala som im ruku a podľa písmeniek sa to naučili.
Jedna rómka je asistentka v škole, lebo niektoré deti nevedia po slovensky, len po rómsky. Keď som bola chorá, učiteľka v škôlke nerozumela, že sa deti pýtajú na záchod, oni sa docikali aj dokakali, volala mi, nech zruším marodku, lebo ona sa zblázni. Keď medzi sebou honoria po rómsky, kričim na nich, že sa tu bude rozprávať po slovensky. Rodičia chceli dať svoje deti do špeciálnej školy, lebo nemajú preplatené cestovné. Ja som chodila do rodín, som s tým nesúhlasila, lebo ich učím, viem, že to dieťa je múdre.
Tu je 300 detí, viacej ako dospelých. Každý rok sa narodí 12 novorodencov. Oni už čakajú v rade pred centrom a pýtajú sa dovnútra, ale nemôžeme ich všetky zobrať. Predtým sme boli v inej budove, mali sme len jednu miestnosť. Toľko detí a jedna miestnosť, môžeme zobrať vždy len pár detí. Mali sme aj taký systém, že deti, ktoré ešte nechodili do školy, som nezobrala. Niektorí rodičia sa starajú o deti, chodia čisté do školy, nosia si aj desiaty. Niektorí nie. Tu vodi nikto nemá. Musíme si naberať vodu zo studne. Akurát ten poslanec má vodu. Niektoré rodiny si stavajú nové domy, tie staré zbúrali a stavajú nové.
Obchod tu nemáme, akurát vo vedľajšej dedine. Ale taký, že tam nič nemajú, akurát cestoviny, žiadne ovocie, zelenina. A vždy je zatvorené, vždy len hoinku, polhodinku otvorené. Musíme chodiť do Levoče alebo do Spišskej do Tesca. Prišla tu doktorka, zvolali sme ženy, rozprávali sme sa. Ale oni nechápali, prečo by mali používať tie tabletky, aby neotehotneli. Nechceli to počuť. Jedna pani povedala, že to nemôže brať, lebo zomrie. Potom som im povedala po rómsky a že to je dobré, aspoň nebudeme mať deti. Keď som im to vysvetlila, tak už chceli.
V Roškovciach väčšina žien chodila len na špeciálnu školu, len 5-10 žien malo základnú školu. Tí mladší, do 30tky, už vedia čítať a písať. Niekedy vôbec tu nemali decká strednú školu, mali len deviatku, nezaujímalo ich to. Teraz, keď majú deviatku, prídu sem do centra a pýtajú sa, na aké odbory sa môžu prihlásiť. Mala som aj prípravku so škôlkarmi, som ich tam naučila farby, obĺžniky, kruhy, všetko. Ale som bola sama, mala som 10-15 takých maličkých detá, tak som ich nezvládala. Som zavolala rodičov, nech mi prídu pomôcť. Nech prídu do centra sa pozrieť, čo vlastne s nimi robím. Oni prišli, každý si sadol ku svojmu dieťatu. Potom chodili aj ženy, mali krúžok varenia. Čo si navarili, to si aj zjedli.
(Iveta, rómska pracovníčka komunitného centra)